Spoločnosť a názory

Nemecký minister zahraničných vecí Johann Wadephul prichádza na Slovensko v čase, keď sa medzi Bratislavou a Berlínom čoraz viac ukazujú rozdiely v pohľade na vojnu na Ukrajine, Rusko aj budúcnosť európskej bezpečnosti. Jeho návšteva preto nebude iba ďalším diplomatickým stretnutím ministrov, ktoré skončí spoločnou fotografiou a niekoľkými všeobecnými vyhláseniami.

Wadephul sa má v Bratislave stretnúť s ministrom zahraničných vecí Jurajom Blanárom a premiérom Robertom Ficom. Podľa nemeckej diplomacie chce hovoriť aj o povinnostiach a zodpovednosti, ktoré pre Slovensko vyplývajú z členstva v Európskej únii a NATO. Do popredia sa dostane najmä pomoc Ukrajine a postoj k Rusku.

A práve toto môže byť citlivá časť rokovaní. Slovenská vláda síce nehovorí o odchode z EÚ alebo NATO, zároveň však presadzuje zahraničnú politiku, ktorá sa v niektorých otázkach od Berlína a ďalších európskych metropol výrazne líši.

Nemecko chce väčšiu jednotu Európy. Bratislava hovorí o potrebe rozhodovať samostatne. Na prvý pohľad to vyzerá ako rozpor. V skutočnosti je to komplikovanejšie.

Členstvo v EÚ neznamená, že Slovensko musí so všetkým súhlasiť

Slovensko vstúpilo do Európskej únie a NATO v roku 2004. Odvtedy sa jeho zahraničná, bezpečnostná aj hospodárska politika odohráva v priestore, ktorý je založený na spolupráci s ostatnými krajinami.

To však neznamená, že slovenská vláda musí automaticky súhlasiť s každým rozhodnutím Nemecka, Francúzska alebo iného veľkého členského štátu. V EÚ majú jednotlivé krajiny vlastné vlády, vlastné záujmy a často aj odlišné predstavy o tom, ako reagovať na konkrétne krízy.

Rozdielny názor teda sám osebe nie je problém. Problém môže vzniknúť vtedy, ak sa z rozdielneho názoru stane dlhodobý konflikt so spojencami a ak krajina začne strácať schopnosť presadzovať svoje záujmy pri rokovacom stole.

Práve tu sa podľa mňa nachádza podstata súčasného sporu.

Robert Fico opakovane hovorí, že Slovensko musí mať vlastnú zahraničnú politiku a nemôže iba preberať rozhodnutia veľkých európskych krajín. Tento argument má svoje miesto. Každá vláda je napokon zodpovedná predovšetkým vlastným voličom a musí obhajovať záujmy vlastnej krajiny.

Lenže členstvo v medzinárodných organizáciách má aj druhú stranu. Ak chceme byť súčasťou určitého spoločenstva, musíme počítať s tým, že naše rozhodnutia ovplyvnia ostatných a ich rozhodnutia zase nás.

To platí aj vtedy, keď sa nám ich politika nepáči.

Berlín má na Ukrajinu úplne iný pohľad

Nemecko patrí medzi krajiny, ktoré považujú pokračovanie podpory Ukrajiny za jednu z hlavných bezpečnostných otázok Európy. Berlín sa na vojnu nepozerá iba ako na konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou. Vníma ju aj ako otázku budúceho usporiadania bezpečnosti na kontinente.

Slovenská vláda sa na niektoré veci pozerá odlišne. Fico odmieta ďalšie dodávky zbraní zo slovenských zásob a dlhodobo hovorí o potrebe diplomatického riešenia vojny. Zároveň zdôrazňuje, že Slovensko nechce byť vtiahnuté do priameho konfliktu medzi NATO a Ruskom.

Tieto postoje nie sú tajomstvom. Berlín o nich vie a Bratislava zase veľmi dobre vie, akú politiku presadzuje Nemecko.

Preto bude zaujímavé sledovať, čo si Wadephul a slovenskí predstavitelia povedia za zatvorenými dverami.

Nie preto, že by Nemecko mohlo Slovensku jednoducho prikázať, čo má robiť. Takto Európska únia ani NATO nefungujú. Zaujímavé to bude preto, že medzi spojencami sa začína čoraz otvorenejšie diskutovať o tom, čo ešte možno považovať za národnú politiku a čo už patrí do spoločnej zodpovednosti.

Slovenská suverenita a záväzky voči spojencom sa nemusia vylučovať

Slovo suverenita sa v slovenskej politike používa veľmi často. Je pochopiteľné prečo. Pre časť verejnosti je predstava, že o zásadných otázkach má rozhodovať slovenská vláda a parlament, prirodzenou súčasťou fungovania štátu.

Lenže suverenita nie je to isté ako izolácia.

Keď Slovensko vstupovalo do NATO a EÚ, vedelo, že tým časť svojho rozhodovania spojí s ostatnými krajinami. Nebolo to tajomstvo ani dodatočné prekvapenie. Bol to politický projekt, o ktorom sa rozhodovalo verejne a ktorý mal na Slovensku výraznú podporu.

Výmenou za to Slovensko získalo prístup k spoločnému trhu, európskym fondom, voľnému pohybu a predovšetkým bezpečnostný rámec NATO.

Dnes sa preto nedá hovoriť iba o právach a výhodách členstva. Existujú aj povinnosti a politická zodpovednosť voči partnerom.

To však stále neznamená, že slovenská vláda musí súhlasiť s každou predstavou Berlína.

Rozdielny názor je legitímny. Dôležité je, ako sa s ním pracuje.

Nemecko tiež nemôže hovoriť za celú Európu

Pri celej debate by sa nemalo zabúdať ani na druhú stranu. Nemecko je veľká a vplyvná krajina, ale nie je Európskou úniou.

Ak Wadephul hovorí o povinnostiach členských štátov, má na mysli širší európsky a aliančný rámec. Jeho slová však nemožno automaticky chápať ako príkaz Berlína Bratislave.

Aj Nemecko má svoje vlastné záujmy. Má silný priemysel, vlastné energetické problémy, vlastnú verejnosť a vlastnú predstavu o tom, ako by mala vyzerať európska bezpečnostná politika. To všetko vstupuje do jeho rozhodovania.

Pre Slovensko preto nie je riešením slepo preberať nemeckú politiku.

Rovnako však nie je riešením tváriť sa, že stanovisko Berlína nemá žiadnu váhu.

Nemecko je jeden z najvýznamnejších slovenských ekonomických partnerov. Rozhodnutia nemeckej vlády a nemeckých firiem majú na slovenskú ekonomiku oveľa väčší vplyv, než si niekedy pripúšťame v politických debatách.

Na stole nebude iba Ukrajina

Samotné rokovanie pritom bude širšie. Slovenské ministerstvo zahraničných vecí uviedlo, že Blanár chce s Wadephulom hovoriť aj o bilaterálnych vzťahoch, regionálnej spolupráci, budúcom rozpočte EÚ, migrácii, energetike, konkurencieschopnosti a rozširovaní Únie.

Práve tieto témy môžu byť pre Slovensko z dlhodobého hľadiska veľmi dôležité.

Slovenské firmy sú výrazne naviazané na európsky trh a najmä na Nemecko. Ak sa bude európsky priemysel ďalej trápiť s vysokými nákladmi, energiami, konkurenciou zo Spojených štátov a Ázie či novými obchodnými bariérami, pocíti to aj Slovensko.

Preto by bola škoda, keby sa celá návšteva zúžila na jednu otázku: či Fico podporuje alebo nepodporuje Ukrajinu.

Vzťahy Slovenska s Nemeckom sú omnoho širšie.

Najťažšia otázka príde vtedy, keď sa záujmy rozídu

Slovensko sa bude v najbližších rokoch musieť rozhodovať v situáciách, keď nebude možné vyhovieť všetkým naraz.

Môže ísť o sankcie voči Rusku, obranné výdavky, podporu Ukrajiny, energetiku alebo budúcu podobu európskej obrany. Pri každej z týchto otázok bude existovať tlak zo strany partnerov a zároveň domáca politická realita.

Ficova vláda bude musieť vysvetľovať, prečo niektoré návrhy odmieta. Zároveň bude musieť svojim európskym a aliančným partnerom vysvetliť, čo im Slovensko ponúka namiesto toho.

A toto je podľa mňa oveľa dôležitejšie než samotná otázka, či je slovenská politika „proeurópska“ alebo „proslovenská“. Takéto nálepky veľa nevysvetľujú.

Skutočná politika sa začína až pri konkrétnych rozhodnutiach.

Ak Slovensko nechce podporiť určitý návrh, musí mať pripravenú alternatívu. Ak odmieta ďalšiu vojenskú pomoc, musí vedieť povedať, čo chce robiť v oblasti európskej bezpečnosti. Ak hovorí o suverenite, musí zároveň ukázať, ako chce v rámci EÚ a NATO presadzovať svoje záujmy.

To je podstatne náročnejšie než vystúpiť na tlačovej konferencii a povedať, že Slovensko bude rozhodovať samo.

Wadephulova návšteva preto stojí za pozornosť

Nemecký minister neprichádza do Bratislavy preto, aby Slovensku oznámil, čo smie a čo nesmie robiť. Aspoň tak sa nedá jeho návšteva čítať iba z dostupných informácií.

Prichádza však s jasným posolstvom, že Berlín očakáva od svojich partnerov väčšiu mieru spoločnej zodpovednosti za európsku bezpečnosť. Slovenská vláda zase dáva najavo, že si chce zachovať vlastný názor na vojnu, Rusko aj spôsob, akým má Európa reagovať.

Obe pozície sa môžu stretnúť pri jednom stole.

A práve tam sa ukáže, či bude medzi Bratislavou a Berlínom možné nájsť kompromis, alebo sa rozdiely budú ďalej prehlbovať.

Slovensko pritom nemusí byť poslušným žiakom veľkých krajín. Nemalo by však byť ani štátom, ktorý si zamieňa suverenitu s tým, že nemusí počúvať nikoho.

Členstvo v EÚ a NATO je totiž aj o vyjednávaní. O schopnosti povedať nie, keď je to potrebné, ale zároveň vedieť povedať áno tam, kde je spoločný záujem. A možno práve toto bude najzaujímavejšou časťou Wadephulovej návštevy.

Nie to, kto bude mať na tlačovej konferencii posledné slovo, ale či Slovensko dokáže v Bruseli, Berlíne aj inde presadzovať vlastnú politiku tak, aby pritom neprišlo o vzťahy a vplyv, ktoré si za posledné dve desaťročia v Európe vybudovalo.