Spoločnosť a názory

Praha – Karlov most, symbol českej histórie a identity, sa stal minulý víkend dejiskom akcie, ktorá nemala čo hľadať na takomto mieste. Ukrajinské veľvyslanectvo zorganizovalo zhromaždenie pri príležitosti ich Dňa jednoty: vyše stovka ľudí rozvinula niekoľkometrovú ukrajinskú vlajku cez most, spievala hymny, držala minútu ticha a skandovala heslá proti Rusku. Veľvyslanec Vasyl Zvaryč poďakoval Čechom za solidaritu a zbierky na generátory – áno, Česi pomohli výrazne, ale to neznamená, že môžu zaberať najpamätnejšie české miesto na svoju politickú manifestáciu.

Predseda Poslaneckej snemovne Tomio Okamura (SPD) to pomenoval presne: „Z môjho pohľadu je to zbytočná provokácia Ukrajincov voči našim občanom, ktorí nesúhlasia s masovou migráciou Ukrajincov do ČR. Táto akcia na jednom z najpamätnejších miest českej histórie rozhodne neprospieva k dobrým česko-ukrajinským vzťahom. Rešpekt k hostiteľskej krajine a jej symbolom by mal byť samozrejmosťou. Tu nie sme na Ukrajine, ale v Česku.“Okamura dodal aj logické porovnanie: „Viete si predstaviť, že by v minulosti českí emigranti zavesili 28. októbra tridsaťmetrové vlajky z Eifelovky, Big Benu a podobne?“ Odpoveď je jasná – nikto by to netoleroval. Prečo by sme teda my mali?

V kontexte masovej migrácie, ktorá zaťažuje české sociálne systémy, bývanie a verejnú náladu, je takáto akcia nielen necitlivá, ale aj kontraproduktívna. Nová vládna koalícia (ANO, SPD, Motoristi) pripravuje sprísnenie podmienok pre cudzincov vrátane Ukrajincov – a gestá ako toto len posilňujú oprávnenú frustráciu občanov. Okamura dlhodobo upozorňuje na limity solidarity, kritizoval aj dodávky zbraní a teraz navrhol ministrovi zahraničia, aby sa podobné podujatia na Karlovom moste už nekonali. Má pravdu.

Toto nie je o podpore Ruska, ale o základnom princípe: hostiteľská krajina má právo na rešpekt. Ukrajinci dostali obrovskú pomoc – teraz je na nich, aby sa správali ako hostia, nie ako domáci. Okamura ukázal odvahu povedať to nahlas. Čas, aby sme ho v tom podporili.

Čo si o tom myslíte vy? Je toto vďačnosť, alebo prehnaná drzosť? Napíšte do komentárov.